Aplikácia koeficientu nadmorskej výšky a veľkostného koeficientu v prípade miestnych samospráv je diskutabilný. Koeficient nadmorskej výšky bol zavedený kvôli rozdielnym energetickým požiadavkám budov v správe obcí – čiže na základe argumentácie, že vo vyššie položených obciach treba viac kúriť. V zásade je to pravda, ale je to veľmi zjednodušujúci pohľad na danú problematiku a tiež je to nespravodlivé pre mnohé obce. Nadmorská výška obce sám o sebe nemá výpovednú hodnotu o jej geografických charakteristikách – či leží v úzkej doline alebo na otvorenej náhornej plošine, pričom tieto faktory majú silný vplyv na mikroklímu. Nezohľadňuje ani rozdiely v kontinentálnom vplyve na východnú a západnú časť krajiny (vo východoslovenskom regióne zimy sú chladnejšie ako v západoslovenskom) alebo vplyv teplotnej inverzie, v dôsledku čoho vzduch vo vyššie položených miestach je teplejší, ako v nižších polohách. Samotný koeficient neberie do úvahy ani to, že koľko budov vykuruje obec či tieto budovy akú podlahovú plochu majú.
Zavedenie koeficientu nadmorskej výšky odôvodnili aj zimnou údržbou obecných komunikácií, ale pritom sa vôbec nezohľadňuje ich celková dĺžka (ako napríklad v susednom Česku). Tento koeficient je v súčasnosti spochybniteľný aj vzhľadom na technický a technologický pokrok v oblasti energetiky a vykurovania, v súčasnej dobe dostupné izolačné a vykurovacie riešenia v značnej miere znižujú výdavky obce. Popri vyššie uvedených tento systém úplne ignoruje špecifické výdavky a požiadavky nižšie položených obcí, na zabezpečenie ktorých neprispieva dodatočnými finančnými zdrojmi.
Treba vyzdvihnúť, že stále chýba presné, exaktné určenie týchto zvýšených výdavkov na vykurovanie a zimnú údržbu. Kým potrebu krytia týchto zvýšených výdavkov odôvodňujeme výlučne nadmorskou výškou obce, tento systém nemôže byť objektívny.
Koeficient podľa veľkostnej kategórie obce zvýhodňuje veľkomestá. Tým pádom také mestá dostávajú finančné zdroje navyše, ktoré kvôli svojej hospodárskej sile a možnostiam v oblasti priemyslu, turizmu alebo iných odvetví majú neporovnateľné možnosti pri vlastnom financovaní. V mnohých iných krajinách trend je opačný: v duchu solidarity väčšie a bohatšie administratívne jednotky dotujú menšie a menej bohaté. Táto zásada platí aj pri fungovaní Európskej únie či pri realizácii podporných programov rôznych hospodárskych zoskupení alebo regionálnych podporných programov. Ich cieľom je zabezpečiť možnosť zaostávajúcim vyrovnať sa ostatným, zmierniť hospodársku centralizáciu, aby sa jednotlivé administratívno-hospodárske jednotky čo najviac približovali k priemeru, aby neboli medzi nimi príliš veľké rozdiely.
Momentálne sa ale 45% výnosu dane (v prípade obcí), čiže takmer polovica prerozdeľuje na základe práve takých kritérií a koeficientov, ktoré spôsobia veľké rozdiely vo financovaní porovnateľných obcí.
Systém prerozdeľovania daní treba zmeniť, a to odstránením vyššie uvedených dvoch diskriminačných koeficientov zo vzorca. Tieto dva koeficienty spôsobia 82 miliónovú „stratu“ ročne znevýhodneným obciam, na tejto sume sa obce s obyvateľstvom maďarskej národnosti „podieľajú“ so sumou 22 miliónov eur. O toľko viac by ušlo na investície, rekonštrukcie či vo všeobecnosti na fungovanie.
Nie je prijateľné ani to, že v dôsledku takéhoto systému financovania sa obce s klesajúcim a starnúcim obyvateľstvom dostávajú do negatívneho špirálu. Zo vzorca vyplýva, že najväčšiu váhu pri financovaní obcí má počet obyvateľov (lebo je zohľadnený dvakrát) a počet detí a žiakov v školách a školských zariadeniach. V tých regiónoch, kde vnútorná migrácia smerom do hospodársky silnejších regiónov je intenzívna, obce sužuje odliv ich obyvateľstva viackrát: znižuje sa počet obyvateľov (podľa vzorca sa to počíta dvakrát), znižuje sa počet detí a žiakov v školách (lebo v prvom rade odchádzajú mladí) a v dôsledku toho sa naruší rovnováha medzi príjmami a výdavkami v súvislosti so zabezpečením predškolskej a školskej výchovy.
V spravodlivom systéme takáto diskriminácia medzi dvoma obcami nemôže fungovať, celý systém financovania treba zmeniť tak, aby výnos z dane bol prerozdeľovaný na základe veľkosti obce a objektívne zadefinovaných, merateľných infraštruktúrnych požiadaviek obcí, v ktorom aj špecifické požiadavky vyššie či nižšie položených obcí sú zabezpečené z osobitného zdroja a nie presúvaním v rámci „spoločného“.
Riešením podľa nášho názoru je to, aby na financovanie obcí bol použitý zákonom ustanovení podiel výnosu všetkých daní, nie len jednej. V takom prípade by sa prejavila každá zmena v daňovom systéme tak na strane príjmov, ako na strane výdavkov obce.
Zásadným prvkom zmeny súčasného systému je zmena vzorca na výpočet podielu obce. Systém financovania obci nemôže byť diskriminačný, nemôže mať občan inú hodnotu v jednotlivých obciach, nie je prijateľné zachovanie koeficientu nadmorskej výšky, nemôžu menšie obce dotovať väčšie. Pri hľadaní riešenia samozrejme môžu byť rôzne návrhy, ale treba garantovať to, že občania budú mať rovnakú hodnotu v každej obci. Podľa nášho názoru okrem trvalého bydliska treba zohľadniť aj počet nehnuteľností slúžiace na bývanie, parametre budov vo vlastníctve a správe samospráv, charakteristiku infraštruktúry, škôl a školských zariadení. Tieto otázky vyžadujú odbornú diskusiu.
